Vítame Vás v našej krásnej obci
Významné osobnosti
Z Terchovej pochádzajú aj jej významní rodáci ako boli Juraj Jánošík, spisovateľ Adam František Kollár a básnik Koloman Kolomi Geraldini.
Juraj Jánošík (25. január 1688) - slovenský zbojník a národná legenda, popravený v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši. Narodil sa v osade u Jánošov pod vrchom Pupov v obci Terchová. 
Jánošík sa dal zverbovať do kuruckého vojska v povstaní Františka II. Rákociho. Je zapísaný v súpise povstaleckého vojska z Trenčianskej stolice z 2. dec. 1707, ktorý vyhotovil Viliam Vinkler (veliteľ povstaleckého pešieho pluku v Trenčianskej stolici) na príkaz hlavného veliteľa Berčéniho. Po porážke v bitke pri Trenčíne slúžil v cisárskej armáde na Bytčianskom zámku. Zoznámil sa tam s väzneným vodcom zbojníckej družiny Tomášom Uhorčíkom, ktorému na jeseň roku 1710 zrejme pomohol ujsť a po ktorom roku 1711 prevzal vedenie. 26. októbra 1712 bol Jánošík spolu s Uhorčíkom uväznený v kaštieli v Hrachove. Svojich väzniteľov dokázali vtedy presvedčiť o svojej bezúhonnosti (úplatkami vo forme syra a líščích kožušín) a čoskoro sa dostali na slobodu. V marci 1713 bol Jánošík dolapený v Klenovci u Uhorčíka – Mravca. Spolu boli prevezení do vranovského kaštieľa v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, kde boli väznení až do procesu. Ten sa konal 16. a 17. marca 1713 v župnom dome na námestí Liptovského Mikuláša, dnes je to sídlo Múzea Janka Kráľa. Bol obvinený okrem iného z vraždy, resp. zabitia domanižského farára Juraja Vrtíka. Ako priťažujúcu okolnosť obžaloba uviedla, že „je kuruc.“ Pokiaľ ide o územný záber, na ktorom Jánošík so svojimi zbojníkmi pôsobil, v obžalobe sa uvádza: „zbojnickym vudcem stavše sa a tovarišov svých rovne zbojníkov k sebe pritovarivše, v okolitých slávnych stolicách, totižto v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a v jiných, áno i v Sliezsku...“ Žalobcom bol liptovský podžupan Ladislav Okoličányi, prokurátorom Alexander Čemický, obhajcom Baltazár Palugyai.
Jánošík sa dal zverbovať do kuruckého vojska v povstaní Františka II. Rákociho. Je zapísaný v súpise povstaleckého vojska z Trenčianskej stolice z 2. dec. 1707, ktorý vyhotovil Viliam Vinkler (veliteľ povstaleckého pešieho pluku v Trenčianskej stolici) na príkaz hlavného veliteľa Berčéniho. Po porážke v bitke pri Trenčíne slúžil v cisárskej armáde na Bytčianskom zámku. Zoznámil sa tam s väzneným vodcom zbojníckej družiny Tomášom Uhorčíkom, ktorému na jeseň roku 1710 zrejme pomohol ujsť a po ktorom roku 1711 prevzal vedenie. 26. októbra 1712 bol Jánošík spolu s Uhorčíkom uväznený v kaštieli v Hrachove. Svojich väzniteľov dokázali vtedy presvedčiť o svojej bezúhonnosti (úplatkami vo forme syra a líščích kožušín) a čoskoro sa dostali na slobodu. V marci 1713 bol Jánošík dolapený v Klenovci u Uhorčíka – Mravca. Spolu boli prevezení do vranovského kaštieľa v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, kde boli väznení až do procesu. Ten sa konal 16. a 17. marca 1713 v župnom dome na námestí Liptovského Mikuláša, dnes je to sídlo Múzea Janka Kráľa. Bol obvinený okrem iného z vraždy, resp. zabitia domanižského farára Juraja Vrtíka. Ako priťažujúcu okolnosť obžaloba uviedla, že „je kuruc.“ Pokiaľ ide o územný záber, na ktorom Jánošík so svojimi zbojníkmi pôsobil, v obžalobe sa uvádza: „zbojnickym vudcem stavše sa a tovarišov svých rovne zbojníkov k sebe pritovarivše, v okolitých slávnych stolicách, totižto v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a v jiných, áno i v Sliezsku...“ Žalobcom bol liptovský podžupan Ladislav Okoličányi, prokurátorom Alexander Čemický, obhajcom Baltazár Palugyai.
Dňa 17. marca 1713 podrobili Jánošíka najskôr ľahšiemu, potom ťažšiemu mučeniu. Súd to zdôvodnil tým, že nič nepriznal a na veľa otázok neodpovedal. Po útrpnom mučení súd vyniesol najťažší rozsudok smrti a ešte v ten deň bol Jánošík popravený obesením na hák. Uhorčík pri procese, ktorý začal 19. apríla 1713, urobil obšírnejšie priznanie a prezradil aj Jánošíkovu skrýšu v Čicmanoch so súknom pre 300 paholkov a mericu peňazí a zbrane schované v Terchovej. Tieto skutočnosti nasvedčujú, že Jánošík počítal s možnosťou opätovného vypuknutia povstania a sám pripravoval výstroj pre väčší vojenský oddiel. Možno to bol pravý účel zbojstva, čo by dosvedčovala aj skutočnosť, že bol v kontakte s plukovníkom Winklerom, u ktorého ako povstalec slúžil.
Adam František Kollár (15. apríl 1718) - spisovateľ, právny historik, knihovník. Pre múdrosť a rozhľadenosť ho nazývali „slovenským Sokratom“. V rodnej Terchovej prežil len krátke detstvo. Jeho otec bol dozorcom v baniach, preto sa presťahovali na Staré Hory. Študoval na lýceu v Trnave, krátky čas bol jezuitom vo Viedni. Mal veľkú záľubu v jazykoch, preto z rehole vystúpil a odišiel do Viedne, kde pracoval v archíve. Ovládal nemčinu, maďarčinu, slovenčinu, všetky slovanské jazyky, angličtinu, francúzštinu, hebrejčinu, rumunčinu, latinčinu, gréčtinu, turečtinu a niekoľko arabských jazykov. Stal sa knihovníkom cisárskeho dvora a v roku 1774 sa stal riaditeľom cisárskej knižnice vo Viedni a dvorným radcom Márie Terézie. Prednášal dejiny, diplomatiku a štátne právo na Filozofickej fakulte Viedenskej univerzity a od roku 1774 bol jej dekanom. Pričinil sa o školské reformy Márie Terézie v roku 1777. V súvislosti s menom tohto výnimočného vzdelanca treba podotknúť, že sa hrdo hlási k svojmu slovenskému pôvodu, o čom svedčí aj ním napísaná obrana slovansko - slovenskej reči, nachádzajúca sa v diele Mikuláša Olaha Hungaria et Atila z roku 1763.
Koloman Kolomi Geraldini (24. október 1908) - slovenský básnik, literárny kritik a prekladateľ. Počas pôsobenia v Matici slovenskej (1937 až 1945) bol Koloman Geraldini blízkym spolupracovníkom jej správcu Jozefa Cígera Hronského, tajomníkov Jozefa Cincíka, Františka Hrušovského a Stanislava Mečiara. Spolu s nimi a ďalšími matičiarmi sa zaslúžil v Turčianskom Svätom Martine o veľký rozmach najstaršej národnej kultúrnej ustanovizne Slovákov. Významnú udalosť v Geraldiniho biografii predstavuje študijný pobyt v Ľubľane (1936). Získané kontakty a jazykové dispozície sa rozhodol využiť pre ambiciózny projekt – zaumienil si oboznámiť slovenskú kultúrnu verejnosť so slovinskou literárnou spisbou. Vrcholom týchto snáh sa stali dve pozoruhodné antológie: Piesne spod Triglava (antológia slovinskej medzivojnovej lyriky, 1940) a Za krížom (antológia modernej slovinskej prózy, 1942). Na jar 1945 odišiel Geraldini so svojou rodinou do doživotného exilu. Po krátkych zastávkach v Rakúsku a Bavorsku žil do začiatku roka 1948 v Ríme a Assisi. Dňa 14. apríla 1948 zakotvila v prístave hlavného mesta Argentíny Buenos Aires loď Philipa, na palube ktorej sa nachádzali aj Geraldiniovci.